Univerzá

Books

books

Haunting Adeline

Dan brown

Čo máš práve rozčítané? Odporúčaš?

Tell me 🌝

Síce to není novinka. No radosť mám veľkú.

Dôvod na radosť

Váš názor na Nietzsche-ho, a ako ponímate jeho poňatie nadčloveka?

Nietzsche

Kiežby každý mal takéto šťastie ako v roku 2005 kedy vyšiel slávny film režírovaný Timom Burtonom,, Charlieho továreň na čokoládu "kedy rovnako nájdeš v obale od Wonkovej čokolády zlatý kupón s pozvánkou do továrne. Človek by ani neveril ako ten čas rýchlo letí a že už je to cez 20 rokoch od vydania filmu. No nikdy nezabudnem  na to sladké dobrodružstvo v továrni i na skvelé herectvo Johnnyho Deppa 😅

Charlieho továreň na čokoládu

Netreba popis všetko je napísané na obale hehe.

Vražedko

Používate Storygraph, resp. Goodreads, či iné alternatívy? Alebo vám to príde zbytočné/prehnané?
Ja som si nedávno založil účet na Storygraphe lebo som počul chvály na ich odporúčací algoritmus, zatiaľ som čítal jednu knihu, čo mi to odporučilo, a bola fajn, tak možno na tom niečo bude. Plus mať prehľad, koľko som toho vlastne celkovo prečítal, je fajn. Ale na všelijaké tie challenge/ciele nie som, to podľa mňa len zbytočne vytvára stresy a vedome či podvedome ovplyvňuje človeka čítať príliš rýchlo alebo preferovať krátke knihy, ale to možno záleží aj od osobnosti, niekto možno vie odolať pokušeniu zľahčiť si to 😁

Storygraph

Čítal niekedy niekto túto poviedku? Ak máte radi kombináciu hororov, démonov a nespútané akcie 🔞 rozhodne stojí za prečítanie

Námety na čítanie

Niekto poradiť podobnú knižku ? 🙂

💛Keď sa realita stretne s fantáziou, vzniká príbeh, ktorý nikdy nekončí ✨📚

Spočiatku som len ležal a znášal prvý nápor. Potom sa z toho stal stav.

Ležím tu už ani neviem ako dlho. Človek by čakal aspoň trochu dôstojnejší návrat, než ležať jak polosurový projekt v Sieni mŕtvych. 
Cítim sa, akoby do mňa niekto po milimetroch tlačil filament a ja ležal na podložke nejakej prekliatej 3D tlačiarne, ktorá sa ma rozhodla vytlačiť odznova. Lenže namiesto plastu je to mäso, nervy, šľachy a bolesť, čo si pri každom kúsku dá záležať, aby som o nej vedel.

Ale cítim pokrok.

Prstami na rukách a nohách už pohnem. Hlavou ešte nie. Očami áno. To zatiaľ stačí na to, aby som civel do stropu siene a sledoval malé náznaky vlastnej hrude, ako sa pomaly skladá späť do niečoho, čo bude zasa použiteľné. 

Každý sval sa ku mne vracia s nechuťou. Každý nerv sa znova zapája, akoby ma chcel najprv potrestať za to, že som si ho vôbec dovolil zobudiť. Cítim každú jednu bunku. Každú. Je to, ako keby ma tetoval tatér, len namiesto jednej ihly ich do mňa vchádza tisíc za sekundu a každá presne vie, kde to bude najbolestivejšie.

Začínam mať chuť na cigaretu a pivo.

To je dobré znamenie.

Nado mnou je len kameň, ticho a moja asi miliónta myšlienka, že by som si sem už konečne mohol pripevniť televízor. Keď už tu mám zakaždým ležať jak rozpracovaná kliatba, mohol by som sa pritom aspoň menej nudiť.

Vymyslel som desiatky básní.

A ďalšie desiatky som medzitým zabudol.

Možno je to nakoniec milosrdné. Nie každá báseň si zaslúži prežiť. Niektoré len prejdú človekom ako horúčka a odídu skôr, než stihnú dostať meno.

A potom ma zasa dobehne telo. Nie bolesťou. Cudzosťou. Občas vo mne niečo mykne o zlomok sekundy skôr, než sa o pohyb vôbec pokúsim ja. Ako keby si toto mäso ešte stále pamätalo iného majiteľa. 

Šľachy sa napnú pod kožou bez môjho dovolenia, kosti ticho puknú, keď si znovu sadnú tam, kam patria, a niekde hlboko vo vnútri to vlhko pracuje ďalej, akoby ma niekto zošíval bez ihly, len trpezlivosťou a hnusom. Ithrenovo telo sa ku mne vracia pomaly. 

Stihol som vymyslieť ďalšie stovky básní a ďalšie stovky som zasa zabudol.

Keby som ich vedel aspoň zapisovať.

Dobrá správa je, že už viem pohnúť kolenami a lakťami. Dokonca už dokážem aj trochu pootočiť hlavu, čo v tejto chvíli považujem za výkon hodný menšej oslavy a väčšieho piva.

Pomaly sa pozriem doprava.

A tam leží ona.

Seasen.

Ithrenova milá.

Aj keď z nej ostala len kostra obalená v habite, aj tak vo mne ten pohľad zanechá zvláštny pocit.

Nie celkom môj. Nie celkom cudzí. Len ďalšia ozvena toho, čo po ňom ostalo. Tichý tieň niečoho, čo bolo kedysi živé, teplé a niekomu patrilo viac než vojna.

Chvíľu sa na ňu len dívam.

Je zvláštne, čo všetko vie v človeku zostať aj po tom, čo duša zhorela v cudzom hrdle. 
Nie spomienka, ktorú by si vedel rozpovedať nahlas. Skôr pocit. Tlak za rebrami. Jemná bolesť, ktorá nemá meno a aj tak presne vie, kam si sadnúť.

Ešte nie som na tom tak, aby som dokázal zdvihnúť váhu vlastného tela. Na to si budem musieť ešte chvíľu počkať. 

Tak si aspoň potichu pohmkávam do ticha, akoby som tým mohol zabaviť seba samého v tomto absolútnom pokoji.

V Sieni mŕtvych sa zvuk nikdy nerozbehne ďaleko. Len sa jemne odrazí od kameňa a vráti sa späť, 
akoby si aj on nebol istý, či tu má právo existovať.

Už ani neviem, koľko básní som vymyslel a koľko som ich medzitým zabudol. 

Niektoré vo mne len preblikli a zhasli. Iné sa držali dlhšie, kým ich nezožralo ticho tejto siene. Regenerácia už podľa všetkého skoro skončila. Ešte to nie je úplne ono, ale na prvý pokus o dôstojnosť by to mohlo stačiť.

Potrebujem sa postaviť.

Najprv sa len pomaly zdvihnem na lakťoch. Telo protestuje, ale už nie tak zúfalo ako predtým. Skôr unavene. Ako robotník, čo by najradšej hodil náradie o zem, lenže šichta ešte neskončila.

Nazbieram dych, ktorý vlastne ani nepotrebujem, a posadím sa.

Nohy mi ovisnú z kamenného lôžka.

Na chvíľu len sedím, hrbím sa nad vlastnými kolenami a čakám, kým sa mi svet prestane jemne kolísať pred očami. Potom sklopím zrak na telo.

No výborne.

Six pack.

To je od teba milé, Ithren. Pár burgrov to časom napraví.

Pokožka má stále typický pigment Temného. 

Svetlobledá až sivá. Presne taká, akí sme kedysi boli. Ako nás Terr’eh stvorila. A ako som už dávno zabudol byť.

Chvíľu sa premeriavam pohľadom ďalej a zastavím sa nižšie.

Aha.

No…

už chápem, čo na tebe Seasen videla.

Aspoň niečo tu funguje bez pripomienok.

Položím si dlane po bokoch a chvíľu len zbieram sily na zostup.

„Dobre,“ zamrmlem si. „Poďme sa tváriť, že toto mám pod kontrolou.“

Zoskočím.

Teda, pokúsim sa o to.

Nohy ma pri dopade neposlúchnu. Podlomia sa mi skôr, než vôbec stihnem preniesť váhu. Ruky, ktorými chcem stlmiť pád, na tom nie sú o nič lepšie. Tie sa zložia hneď po nich a o zlomok sekundy neskôr už tvárou narážam do kamennej podlahy.

Chvíľu len tak ostanem ležať.

Objímam studenú zem, akoby to bol môj jediný verný vzťah v tejto chvíli.

Potom sucho zamrmlem do kameňa: „Nepamätám si, že to lôžko bolo také vysoké.“
 

 
Nemôžem tu ostať ležať.

No tak, Morvael. Vstávaj.

Zapriem sa rukami a skúsim sa zdvihnúť, ale telo ma okamžite upozorní, že ešte stále nie som v stave hrať sa na dôstojný návrat. Svaly sa roztrasú, zápästia zabolia a na chvíľu mám pocit, že sa mi celé toto nové ja znova rozleje po kameni ako zle namiešaná hmota.

Pomalšie ďalej zájdeš, hovorievalo sa.

Tak dobre.

Po štvornožky.

Naproti mne je ďalšie lôžko. Doplazím sa k nemu pomaly, s takou eleganciou, že by sa aj ranený pes cítil nadradene. Každý pohyb je nepríjemný. Nie prudko. Skôr tou vlečúcou sa bolesťou, čo sa ti zahryzne do svalov a nechce pustiť. Ale aspoň sa hýbem. A to je v tejto chvíli viac, než som mal ešte pred chvíľou.

Chytím sa okraja lôžka a postupne sa vytiahnem vyššie.

Kolená.

Nohy.

Trasú sa.

Ruky sa napnú a na okamih mám pocit, že to pôjde.
Až potom sa pozriem na to, kto na ňom leží.

Edthan.

Na chvíľu len ostanem stáť, zhrbený, opretý o kameň, s dlaňou na okraji jeho lôžka.

„Ahoj, Edthan,“ zamrmlám popod nos.

Ani teraz sa naňho nepozerám dlho. Len to meno, ten tvar tela, tá prítomnosť starého svinstva v kameni. Stačí mi to. Viac od neho nepotrebujem ani po smrti.

Takto to asi nepôjde.

Odtlačím sa od lôžka a skúsim urobiť prvý krok.

Telo zaváha.

Ja tiež.

Rovnováha je zrazu cudzia vec, akoby patrila niekomu vyššiemu, istejšiemu a menej rozbitému. Urobím druhý krok a skoro sa hneď zosypem bokom. Zachytím sa ďalšieho kamenného lôžka tak neobratne, až to na chvíľu vyzerá, že sa s ním idem maznať.

„Výborne,“ zavrčím si pre seba. „Ako novorodené žriebä, len so zlou povahou a horšími spomienkami.“

Skúsim to znova.

Od lôžka k lôžku.

Odraz.

Krok.

Zachytiť sa.

Nadýchnuť sa.

Hoci ten dych vlastne ani nepotrebujem, telo si ho pýta samo. Zo zvyku. Z predstavy, že tým niečo uľahčí.

Párkrát spadnem.

Raz na koleno.

Raz na bok.

Raz sa mi noha podlomí tak hlúpo, až sa rozvalím medzi lôžkami ako opitý hriešnik po zlej spovedi. Chvíľu tam len ležím a pozerám na strop, akoby som čakal, že sa mi bude vysmievať. Nevysmieva sa. Sieň mŕtvych má na môj trapas príliš veľa rokov.
Tak vstanem znova.

A znova.

A znova.

Po čase sa v tom tele začne niečo usádzať. Nie istota. To by bolo príliš veľkorysé. Skôr základná dohoda medzi mnou a svalmi, že sa navzájom ešte chvíľu nezradíme. Kroky sú stále neisté, ale už sa pri každom nemusím lúčiť so zubami. Kolena ma držia o čosi lepšie. Chodidlá si pomaly spomínajú, načo slúžia. Chrbtica sa prestáva tváriť, že ma nenávidí osobne.

Takto sa posúvam ďalej.

Od lôžka k lôžku.

Popri menách.

Popri kostiach.

Popri zvyškoch tiel, ktoré kedysi niesli mojich bratov a sestry.

Kameň pod nohami je studený, hladký a nemilosrdne trpezlivý. Zelené svetlo faklí sa po ňom plazí ako stará spomienka. A ja sa v tom svetle učím znova chodiť, akoby to bola nejaká kozmická urážka, ktorú si musím vyžrať až do dna.

Keď sa konečne dostanem bližšie k východu, už sa nemusím držať každého druhého lôžka. Ešte stále to nie je chôdza, ktorou by som chcel ohurovať svet, ale aspoň nevyzerám, že ma prvý prudší závan ticha zloží naspäť na zem.

Zastanem pri východe a na chvíľu sa opriem dlaňou o chladný kameň.

„Dobre,“ poviem ticho sám sebe. „Takže chodiť ešte viem. Viac menej.“

Potom zdvihnem zrak.

A vydám sa ďalej.

Zastanem pri bráne a opriem sa o jej chladný kameň.

Dvere Siene mŕtvych sú masívne, vysoké a staré tak, že by si na ich vek netrúfol ani čas. Kameň je na nich hladký od storočí dotykov, návratov a ticha. Na niektorých miestach sú doň ešte stále zažraté staré runy, polozabudnuté mená a praskliny, čo nevznikli úderom, ale večnosťou.

Chvíľu tam len stojím.

Nie z úcty.

Skôr preto, že moje nové kolená ešte stále rokujú s gravitáciou a ja im dávam priestor, nech sa nehádajú príliš nahlas.

Za bránou sa rozprestiera Necropolis.

Podo mnou.

Predo mnou.

Aj nado mnou.

Zdvihnem zrak a mesto sa tiahne po vnútornej strane jadra, zakrivené spolu s kameňom sveta. Strechy, veže, mosty, schody a kamenné rímsy sa stáčajú do diaľky po obvode planéty, akoby niekto vzal celé mesto a prilepil ho na vnútornú stranu obrovskej dutej kosti. 

Zelené ohne horia v pravidelných rozostupoch a ich svetlo sa rozlieva po architektúre mäkko, chorobne a večne.

Čím ďalej sa pozerám, tým menej viem určiť, čo je ešte ulica, čo strecha a čo už len zakrivenie sveta.
Necropolis sa nekončí.

Len sa stráca v tme.

Pod mojimi nohami sa spúšťajú ďalšie úrovne kamenných ulíc a schodísk. Predo mnou sa rozlievajú mosty, veže a tiché nádvoria. A nado mnou sa celé mesto ďalej klenie po vnútornej strane planéty ako kamenná obloha, ktorá nikdy nepoznala slnko.

Veže sa dvíhajú smerom do prázdna ako kamenné prsty. Niekde sa ponad ulice klenú mosty, inde visia celé štvrte nad ničím, len podopreté dôverou v kameň a staré zákony, ktoré už nikto nevyslovuje. Všetko tu pôsobí, akoby to vzniklo dávno pred tým, než sa svet hore naučil volať svoje mestá mestami.
A predsa je to domov.

Odlepím sa od brány a pomaly sa vydám ulicami Necropolisu.

Nie je to chôdza, ktorou by som chcel oslniť svet. Skôr dohoda medzi mnou, stenou a gravitáciou, že sa dnes navzájom nezabijeme. Krok, pridržať sa, preniesť váhu. Ďalší krok, ďalší kameň pod dlaňou, ďalší tichý sľub telu, že ak ešte chvíľu vydrží, doprajem mu cigaretu, pivo a možno aj trochu dôstojnosti.

Ulice sú prázdne. Zelené fakle horia rovnako pokojne ako vždy a ich svetlo sa plazí po kameňi, akoby čas tu už dávno prestal skúšať robiť rozdiel medzi večerom a ránom. Pod nohami dlažba, nado mnou oblúk vnútorného sveta, predo mnou ďalšie mosty, schody a veže. Necropolis sa okolo mňa tiahne zo všetkých strán ako stará myšlienka, ktorá sa nikdy neunaví.

Pri niektorých miestach sa mi vynárajú moje vlastné spomienky.

Roh ulice, pri ktorom sme sa kedysi s Morghanom skoro pobili kvôli nejakej hlúpej poznámke, na ktorú si už nespomeniem, ale hnev si pamätám presne. Schody, po ktorých Vaelith schádzala tak ticho, až som mal vždy pocit, že skôr zmizla, než zišla. Klenba ponad úzky prechod, kde sa kedysi Seredh oprel o stenu a pol hodinu mi tvrdil, že aj ticho má vlastný rytmus, len ho väčšina bytostí nevie počuť.
Necropolis si pamätám lepšie než väčšinu vlastných tvárí.

A možno práve preto ma stále drží pokope.
Potrebujem sa dostať na námestie.
Tam je fontána s čiernou vodou.
Kedysi sme ju používali ako zrkadlo. Nie z márnivosti. Skôr z potreby vedieť, čo sa z nás po návrate vlastne stalo.

Pomaly sa presúvam ďalej, občas opretý ramenom o stenu, občas dlaňou, občas len čistou tvrdohlavosťou. Párkrát sa mi podlomí noha tak hlúpo, až sa musím zachytiť oboma rukami, inak by som zase bozkával podlahu. Toto telo už síce drží pohromade, ale stále sa tvári, že ma chce ešte chvíľu trestať za to, že som ho zobudil.
Po niekoľkých metroch ju uvidím.

Najprv len odraz zeleného svetla.

Potom obrys.

A napokon celé námestie.
Široký otvorený priestor z čierneho kameňa, uprostred ktorého stojí fontána s hladinou tmavou ako spomienka, ktorú radšej necháš na pokoji. Voda sa nehýbe takmer vôbec. Len občas sa na jej povrchu zavlní niečo jemné, ako keď si aj ticho potrebuje na okamih odkašľať.

A hneď vedľa nej leží môj batoh.

Tam, kde som ho predtým poslal portálom.
Aspoň niečo dnes fungovalo bez zbytočnej tragédie.
Zastanem na okraji námestia a chvíľu naň len pozerám.

No výborne.

Lenže námestie je otvorené. Žiadne steny. Žiadne výklenky. Nič, o čo by som sa mohol podoprieť, keby sa telo zasa rozhodlo, že má dosť srandy. Tam uprostred už nebudem mať po ruke kameň ani múr. Len seba, gravitáciu a veľmi zlý nápad tváriť sa, že toto mám pod kontrolou.

Pozriem na fontánu.

Potom na batoh.

Potom na svoje nohy.

„Tak dobre,“ zamrmlem si. „Buď sa tam dostanem ako pán Necropolisu, alebo sa tam doplazím jak opitá kliatba. V každom prípade tam idem.“

Pomaly sa odlepím od okraja námestia a vykročím.
Aspoň sa o to pokúsim.
Fontána je predo mnou, čierna voda pokojná, batoh opretý vedľa nej, a predsa mám pri prvom kroku pocit, akoby sa mi vzďaľovala. To námestie hádam nikdy nebolo také veľké. Alebo som len ja menší a úbohejší, než by som si práve teraz prial.
Krok.

Preniesť váhu na jednu nohu.

Chvíľu počkať, kým sa telo rozhodne, že ma ešte nehodí o zem.

Druhý krok.

Preniesť váhu na druhú.

Znova pauza.

Vyzerám jak zombie, čo sa zle zobudila a ešte stále si nie je istá, či vôbec vstala z vlastnej hrobky. Chrbát držím neprirodzene strnulo, ruky mám mierne od tela, pripravené zachytiť ma, keby sa nohy zase rozhodli, že so mnou odmietajú spolupracovať. Každý krok je malá dohoda. Ja spravím pohyb, telo sa neurazí a gravitácia ma na oplátku nechá chvíľu na pokoji.

Fontána je stále ďaleko.

Príliš ďaleko.

Po niekoľkých ďalších krokoch už necítim ani dôstojnosť, ani eleganciu, len to staré známe preklínanie vlastného osudu. Zastanem uprostred námestia, mierne zhrbený, dych mám len zo zvyku, no aj tak sa tvárim, akoby mi práve došli pľúca.
„No výborne,“ zamrmlem si popod nos. „Takto sa raz určite vracajú legendy.“

Spravím ďalší krok.

A ďalší.

Potom sa mi noha podlomí tak hlúpo, až sa nestihnem ani poriadne nahnevať. Svet sa nakloní, ruky vyštartujú neskoro a o chvíľu už znova bozkávam kameň. Dopadnem tvrdo, nehrdinsky a úplne v súlade s dnešným štandardom celej tejto obnovy.

Chvíľu len ležím.

Tvárou skoro pri zemi.

Studená dlažba má v sebe ten druh pokoja, čo človeka ešte viac vytáča.

Pozriem pred seba.

Fontána tam stále je.

Len stále rovnako ďaleko.

„Výborne,“ zamrmlem do kameňa. „Takže chôdza dnes nebude. Krásne.“

Zapriem sa lakťami a začnem sa plaziť.
Nie elegantne. Nie rýchlo. Skôr tým spôsobom, akým sa k životu vracia niečo, čo si ešte stále nie je isté, či o to vlastne stojí. Dlane sa šúchajú po kameni, kolená sa pomaly posúvajú dopredu, telo protestuje pri každom jednom pohybe, ale už je mi to jedno. Teraz už nejde o hrdosť. Teraz ide o to dostať sa k tej zasratej fontáne skôr, než sa rozhodnem, že si tu ľahnem natrvalo a budem predstierať sochu.

Kúsok po kúsku sa približujem.

Batoh je väčší.

Okraj fontány ostrejší.

Čierna voda pokojnejšia.

Keď sa k nej konečne doplazím, ostanem pri jej podstavci chvíľu len kľačať a zbierať zvyšky síl. Potom sa oboma rukami chytím kamenného okraja, zapriem sa a s nemalou dávkou tichého nadávania sa vytiahnem vyššie.

Najprv lakeť.

Potom rameno.

Potom bok.

Nakoniec sa mi podarí vyšvihnúť tak, aby som sa zvalil na okraj fontány a o chvíľu sa aspoň ako tak posadil.

Sedím tam zhrbený, dlane opreté o studený kameň, nohy ťažké, telo roztrasené a voda predo mnou tichá ako cudzie svedomie.

„Dobre,“ vydýchnem potichu. „Tak prvé veľké víťazstvo dňa máme za sebou.“

Kapitola XVII – Sám so sebou.

Pracovná polička

Toto nieje kniha,ale návod na život.

možno sa šťastie usmeje
Ahojte, nájde sa tu milovníčka umenia kníh a kávy ?

možno sa šťastie usmeje

A ako trávite voľný čas vy ? 
.. nejaká slečna na zoznámenie ?

Čas

Naljepša ljubavna poezija.

pozrite si časť mojej zbierky krásnej literatúry od Arthura Conana Doyla po J. R. R. Tolkiena

a čo čítate vy? 🙂

SVETOVÁ BELETRIA 📖

All I need

Vrazedko

Neskutočne sa teším z mojej knižnice, už len postupne všetko prečítať 🫠

Moja knižnica ✨

Dnes som do čítal knihu skončilo to nejak nerozhodne  ale ďalší rok pôjde 6 veža lastovičky .

Zaklínač 5

O Hnevkovi a Láske
Autorská knižka, ktorá učí ako porozumieť hnevu.

Ahojte, nájde sa niekto, kto by sa chcel krôčik po krôčiku spoznať ? :)

niekto ?

Akurát idem čítať ❤️‍🔥 dúfam že máte niekto rád tento žáner

Je aj v slovenčine mám Česku prvú verziu 2025

Kto sme ? Sme Zaklínači

Po Dune Messiah je bohužiaľ čas vrátiť sa k rozšírenej Dune 😅

Potrebujem detox po prečítaní Paul of Dune XD

Nový mesiac, nová Duna kniha

To je krása 😍 Lord of Mysteries

Poraďte mi nejakú dobrú knihu. 😊

R.I.P
Eva Borušovičová 
vtipna, talentovaná, ľudská.Tak dobre hladivo sa čítala.
Mám všetkych jej Matkinov.

Ahoj. Pozná niekto univerzum wh40k? Môžeme pokecať?

Wh40k

Kto to čítal? 🙂
Eragon, Eldest, Brisingr, Inheritance… a po novom aj Murthag?
Ja to momentálne čítam ako “oddychovku”. 🙃

Odkaz Dračích jazdcov

35 hodín tlače a 2 hodiny post processingu. Ešte ho čaká maľovanie.

Dračí book nook

Nebola som fanúšik fantasy, ale táto séria 🫣♥️

TOG ♥️

🫣♥️

Sama som nečakala, že toho prečítam tak veľa. No opak bol pravdou. Moj pôvodný cieľ bol prečítať 23 kníh, akosi sa to však zo štvornásobilo. 
Najkratšia kniha: Stratil sa Cyrko - 64 strán 
Najdlhšia kniha: Crescent City House of Breath and sky - 803 strán

Book journey 2024

Akú knižku teraz čítate? Ja som začala čítat Kaviareň Pumpkin Spice. Ideálne na jesenné večery. 😊🍂

Boo komunita pre stretnutie sa ďalšími Books nadšencami.